Jedným z hlavných dôvodov úspechu a pretrvávajúcej popularity dychovkárskej hudby na Slovensku je osobnosť skladateľa, speváka a inštrumentalistu Adama Hudeca (1949).
Umelecký vedúci povestnej Malokarpatskej kapely sa narodil v dnes kultovom stredoslovenskom meste Banská Štiavnica a detstvo prežil v neďalekej obci Vyhne (okres Žiar n/Hr.). Jeho talent na hudbu sa prejavil už vo veku piatich rokov, kedy začal v súbore DH Vyhne hrať na malý bubon. Veľmi skoro sa naučil aj základy hry na klarinete a trúbke. Mladý multiinštrumentalista napredoval skutočne rýchlo, čoskoro prerástol všetkých svojich rovesníkov a cítil, že je čas posunúť sa o krok ďalej. Rozhodol sa odísť do hlavného mesta, kde v roku 1964 nastúpil na Konzervatórium. K svojmu už tak pôsobivému nástrojového diapazónu pridal hoboj, ktorý študoval u prof. Jána Bartoviča a aby toho nebolo málo, chodil aj na spev k prof. Magde Móryovej. Súčasne sa do kultúrneho života v Bratislave zapájal aj ako trubkár, spevák a aranžér hneď niekoľkých kapiel. So skupinou Danúbius dokonca absolvoval štvormesačný angažmán v Juhoslávii a v rokoch 1969-70 ročné koncertné turné v Holandsku a Nemecku. Po návrate na Slovensko ukončil štúdium na Konzervatóriu s ocenením: Najlepší absolvent roka v dychovom odbore. Čoskoro nastúpil ako hobojista do Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave a rozhodol sa pokračovať aj v štúdiu hoboja, tentokrát na VŠMU u profesora Rudolfa Nováka. Vysokú školu absolvoval, podľa očakávaní s najlepšími hodnoteniami a červeným diplomom. Mladému Hudecovi sa vďaka jeho perfektným výsledkom otváralo mnoho dverí. Mohol pokojne pokračovať vo svojej úspešne rozbehnutej kariére interpreta vážnej hudby, on však cítil, že jeho miesto je niekde inde. Už od čias pôsobenia v dychovej hudbe vo Vyhniach túžil založiť vlastné profesionálne teleso, zaoberajúce sa ľudovou dychovou hudbou. V septembri 1975 sa k tomu definitívne odhodlal a stal sa spoluzakladateľom Malokarpatskej kapely. Od začiatku stál na jej čele ako spevák a umelecký vedúci. Ak by sme však chceli vymenovať všetky funkcie, ktoré Hudec v súbore zastával, bol by to skutočne dlhý zoznam, zahŕňajúci kapelníctvo, sólový spev, aranžérstvo, sólovú hru na hoboj a tárogató, dirigovanie, skladanie piesní, moderovanie koncertov, takisto funkciu dramaturga, organizačného vedúceho a ďalšie. Do jej zániku v roku 1995 kapela odohrala viac ako 1500 živých koncertov po celom Československu. Pod Hudecovým vedením účinkovala aj v zahraničí napr. v Belgicku, Holandsku, ZSSR, Maďarsku, Rumunsku, Poľsku, veľakrát v NDR, NSR, Rakúsku a pod.
Okrem kompozičnej činnosti pre Malokarpatskú kapelu sa A. Hudec venuje aj množstvu iných aktivít. Od roku 1985 je pravidelným členom alebo predsedom porôt mnohých festivalov a súťaží dychových hudieb na Slovensku, či vedúcim seminárov a workshopov pre kapelníkov a skladateľov dych. hudby. Zastupoval dychovú hudbu vo Zväze slovenských skladateľov a Krajskom osvetovom stredisku. Od roku 1991 je tiež členom výboru SOZA za oblasť dych. hudby. V minulosti sa realizoval aj ako externý redaktor a moderátor rozhlasových relácií v Slovenskom rozhlase. Z pozície hudobného režiséra nahral desiatky nahrávok rôznych slovenských, ale aj rakúskych či nemeckých kapiel a Posádkových hudieb. Za jeho skladateľskú a organizačnú činnosť v žánri dychovej hudby mu bolo v rokoch 1995 a 2009 udelené najvyššie ocenenie v oblasti dychovej hudby na Slovensku – Cena Karola Pádivého.
