O slovenskej alternatívnej hudbe môžeme hovoriť od osemdesiatych rokov minulého storočia. To môže byť v porovnaní s inými žánrami pomerne krátka doba. Ak si však zoberieme tvorivé schopnosti jej aktérov, máme výrazné osobnosti, ktoré sú umelecky aktívne už desiatky rokov.
Martin Burlas (1955)
Hudobný skladateľ, ktorý robí vážnu hudbu, rovnako experimentálnu elektroniku, pokazené pesničky, aj alt-rock. Martin Burlas je náš dobre utajený velikán, ktorý ale nestojí o svetskú slávu.
V osemdesiatych rokoch pracoval ako zvukár v Opuse. Tam sa mu podarilo nahrať piesne jeho prvej skupiny Maťkovia. Platňa však vyjsť nemohla. Nebolo to kvôli hudobnej podobe: jednoduché pesničky v štýle new wave až tak neprekážali, problémom boli texty, ktoré opisovali šedivú realitu a beznádej normalizovanej spoločnosti. Nahrávky Maťkov sa šírili na kazetách, a ich jediný album vyšiel až po rozpade skupiny v roku 1991 vo vydavateľstve ZOON records. Má preto neoficiálnu nálepku tej zakázanej hudby, a dnes je to ťažko zohnateľná rarita. Existenciálne, ironické, až dadaistické texty, s akými sa stretávame u Maťkov, sa stali poznávacím znakom Burlasovej tvorby.
Kým sa k slovenským textom vrátil, začiatkom deväťdesiatych rokov spolupracoval s výtvarníkom a hudobníkom Ivanom Csudaiom, s ktorým spoločne nahrali niekoľko albumov „jesennej” hudby, ambientných pesničiek, ktoré svojimi náladami pripomínajú artpop velikánov ako Davida Sylviana, či tvorbu vydavateľstva 4AD z osemdesiatych rokov.
K takýmto aranžérsky úsporným, minimalistickým pesničkám na gitare a syntetizátoroch sa vracia Burlas dodnes. Jeho ďalší projekt z raných deväťdesiatych rokov - Ospalý pohyb ožil v roku 2015, kedy v novej zostave (Burlas, Zagar, Baláž, Hubinák) nahrali EP a 2 albumy, aby sa potom nečakane rozpadli. Burlas aktuálne pokračuje v podobnej hudbe v novej zostave. V projekte s názvom Splnený Zem dal dokopy Petra Zagara a Martina Karvaša.
Burlas má aj svoje experimentálnejšie polohy. Jeho elektronická tvorba z druhej polovice deväťdesiatych rokov je neprávom opomínaná. Lo-fi domáca elektronika, robená z dnešného pohľadu na veľmi jednoduchom počítačovom softvéri, spotvoruje elektronickú tanečnú hudbu a zámerne napodobňuje zvukové poruchy. Burlas ju sprevádza slovenskými textami. Najznámejšia z tohto obdobia je v istých kruhoch kultová pieseň Smrť v opere. Rovnako ako jeho ostatná tvorba, ani s touto akoby nemal žiadne komerčné ambície, promoval ju úplne minimálne, robil ju akoby sám pre seba. Niektoré albumy z tohto obdobia dokonca distribuoval iba na médiu CD-R (v domácich podmienkach napaľované CD), kvôli nezáujmu vtedajších vydavateľstiev. Ani z jeho webu sa aktuálne nedozviete nič o tom, že by bol hudobník s takmer štyridsaťročnou hudobnou históriou.
Burlasova hudba patrí medzi to najzaujímavejšie a najodvážnejšie zo slovenskej alternatívnej hudby 90. rokov. Aj dnes má Burlas potrebu konštantne tvoriť. Verme, že stále nepovedal posledné slovo.
Ľubo Burgr (1964)
Ľubo Burgr patrí medzi tých najznámejších tvorcov slovenskej alternatívy. Priaznivci nezávislého divadla si ho spájajú so Skratom či Stokou, tí hudobní hlavne s Ali ibn Rachid.
Ali ibn Rachid sa formovali od polovice osemdesiatych rokov v Prešove. Do Prešova vraj režim počas normalizácie posielal nepohodlných hudobníkov, hlavne českých bigbíťákov, ktorí tu potom učili hudbu.
Ich prvý album zachytáva určitý čas a určitých ľudí na určitom mieste. Nemá názov, tak ho všetci volajú Hokejistický, podľa obalu. Jeho zvuk bol inšpirovaný kvasom, tvorivým pretlakom jeho tvorcov, nápady naň zbierali Ali ibn Rachid od polovice osemdesiatych rokov. Je tu alternatívny rock, jazzrock aj experimentálna a vážna hudba vo vzájomných hravých kombináciách. Dôležité sú aj texty: vtipné a pritom hlboké, spievané Ľubom Burgrom (Naďa), a neodolateľným východniarskym slangom gitaristu Daniela Hurtuka (Pesimista, Danielov Sen).
Vydať album takejto kapele bolo vtedy u nás neobvyklé, priam nemožné. Nakoniec vyšiel v ZOON records v roku 1992. Ľubo Burgr sa v tom čase presídlil do Bratislavy, kde začal hrať a skladať hudbu k predstaveniam v Divadle Stoka. Ali ibn Rachid krátko koncertovali, no potom sa jednotliví členovia rozutekali po svete. Ich hokejistický album sa silno zapísal do histórie slovenskej alternatívnej hudby, a dodnes má prívlastok kultový.
Druhý album tiež nemá meno, preto ho volajú podľa obalu Cyklistický. Vznikal v inom meste, v inej dobe a s inými hudobníkmi. V roku 1997 pôsobil Ľubo Burgr v Divadle Stoka. Popri tom skladal nové piesne pre Ali Ibn Rachid. Na výslednom zvuku druhého albumu mal veľkú zásluhu Peter Zagar, skladateľ a klavirista, ktorý sa v tom čase tiež pohyboval okolo Divadla Stoka. Burgr a Zagar si vtedy sadli aj v ďalšom projekte Požoň Sentimental. Peter Zagar hral na klavír, Burgr spieval výhradne všetky pesničky. Album mixoval Martin Burlas a jeho tvorivý prístup počuť v niektorých zvukových posunoch. Napríklad pieseň Za naším blokom znie naschvál ako z dedinského rozhlasu.
Burlas a Burgr vytvorili v týchto časoch niekoľko ďalších projektov: Na konci leta a Dogma, kde spievajú so Zuzanou Piussi, tiež zo Stoky. Sú to albumy divných poetických piesní, ktoré zneisťujú poslucháčov, hudobne aj textovo. Dokážu naštvať tých, ktorí im nerozumejú. Nevedia totiž, či si z nich uťahujú, alebo to myslia vážne.
Burgr sa dlho venoval divadlu, posledné roky sa však znova pustil do hudby. Na albume Dancing (2009) sa k Burgrovej poetike pridáva jemná elektronika, na doske Výletné lode (2018) už Burgr spolupracuje so skladateľom a elektronickým producentom Pjonim. Na platni Burgr – Štrpka (2021) zhudobňuje básne “osamelého bežca” a dávneho Ursinyho textára Ivana Štrpku. Pri jeho živom, kapelovom prevedení s Danielom Hurtukom a dvomi mladými hudobníkmi sa stále viac vracajú k starým pesničkám Ali ibn Rachid. Jeho aktuálnym počinom je album spoluprác Burgr &.
Autor: Peter Dolník