Solitéri a tí, čo sa nikam nezmestia
Skupina, ktorá ukázala mnohým, že alternatíva nie je len nezrozumiteľná a zložitá hudba, boli bratislavskí Free Faces. Vznikli ako ďalší projekt vtedy mimoriadne vyťaženého inštrumentálneho tria Andrej Šeban, Oskar Rózsa a Marcel Buntaj, ku ktorým sa pridal autor a spevák Maroš Hečko.
Z intenzívneho priateľstva a tvorivého pretlaku vyšiel v decembri 1998 fantastický debut Almost true story, ktorý mal všetko to, k čomu vtedajšia slovenská alternatívna hudba vzhliadala do zahraničia: originálne a chytľavé pesničkárstvo, mimoriadne inštrumentálne výkony, svetový zvuk, a veľkú profesionalitu navonok. Jediné čo z dnešného (aj vtedajšieho) pohľadu chýba, je dobrá anglická výslovnosť.
Trio zdatných inštrumentalistov si užívalo živé hrania, v deväťdesiatych rokoch patrili k vyhľadávaným sprievodným muzikantom. Šeban a Rózsa si stihli zahrať s Dežom Ursinym, ich služby využíval Richard Müller, Peter Lipa a mnohí ďalší. Trio sa vtedy venovalo aj improvizovanej hudbe, dokonale ovládali gitaru, basu aj bicie, boli otvorení elektronickej hudbe a štúdiovým postupom. A taký je je album Almost true story, do ktorého Maroš Hečko priniesol špecifickú temnotu, a akýsi dobový pocit z deväťdesiatych rokov, a konca storočia na Slovensku.
Nezvyčajným dobovým úkazom, muzikantským úletom, a zároveň sebavedomým manifestom, je projekt PPF. Zostava Šeban, Rózsa, Frátrik a Müller nahrali jeden z najpodivnejších albumov slovenskej alternatívnej hudby. Album PPF vznikol ako jam session v skúšobni za jednu noc, bez akýchkoľvek dodatočných zásahov. A tak to aj znie: gitara, basa, bicie a improvizovaný spev. Miestami ťažko stráviteľné, až nepočúvateľné.
Rózsa, Šeban a Buntaj boli vyťažení, populárni, neochotní sústrediť sa len na jednu vec. Aj preto sa sľubne rozbehnutá skupina po prvom turné rozpadla. Nakoniec sa znova dali dokopy a vydali ešte jeden album – La Belle Epoque (2001). Všetkým však bolo jasné, že je to ich rozlúčkový. Piesne na ňom sú zrelšie, prepracovanejšie a chytľavejšie. Obidva albumy v tom čase získali niekoľko ocenení od Hudobnej akadémie, aj niekoľko Aurelov.
Počas svojej krátkej, trojročnej histórie stihli navštíviť mnoho menších slovenských miest, kde priviezli ozajstný závan „západnej” muziky. Free Faces ukázali mnohým ďalším, že hudba, ktorú hráva iba jedno lokálne rádio, hudba ktorá nevyšla vo veľkom vydavateľstve, a teda nemá za sebou reklamnú kampaň v médiách, hudba ktorá nehľadá najnižší spoločný menovateľ, môže byť kvalitná a pritom osloviť širšie publikum.
Ak niekoho naštartoval rozpad Free Faces, bol to Andrej Šeban. V tom čase vydal svoj sólový debut Bezvetrie (2000), na ktorom sa prezentuje ako autor a spevák. Po takmer dvoch desaťročiach v česko-slovenskom hudobnom biznise sa postavil sa za mikrofón so slovenskými piesňami zo svojho osobného života: o tom, aké je to ťažké odísť od manželky, o tom ako sa mení spoločnosť, aj o muzikantských vzťahoch, všetko podané Šebanovým nezameniteľným prejavom a magicky znejúcou gitarou. Od Bezvetria hrá Šeban už iba sám za seba, už viac nie je sprievodným hudobníkom. Ak spieva, tak po slovensky. Pravidelne sa vracia po inšpirácie k slovenskej hudobnej tradícii: k Mariánovi Vargovi, Dežovi Ursinymu a Jarovi Filipovi. Šeban často pracuje aj s folklórnymi vplyvmi. Tvorivo sa s nimi pohráva na albume Space Boys, ktorý nahral so svojim priateľom, hudobníkom a skladateľom Antonom Kubasákom.
Šeban vie byť citlivý pesničkár aj experimentátor. Posledné roky sa spolieha už iba na seba, a všetky nástroje si nahráva sám. Nikdy nebol iba gitarista, zaujímal sa aj o elektronickú hudbu. Všetky tieto nitky sa spájajú na štúdiovke Rock and Roll z Rači (2020). Je to opäť album, ktorý vyčnieva z domácich pomerov. Hudobne je to veľmi svojský mix elektroniky a pesničkárstva, kde ironizuje slovenský šoubiznis, život nájomného hudobníka, snahu o svetovosť či bezbrehé napodobňovanie hudobných vzorov.
Basgitarista a producent Free Faces Oskar Rózsa sa tiež realizoval v sólových projektoch, či ako producent nahrávok slovenskej alternatívnej scény (Čisté tvary). Pravidelne sa mu do života vracia jeho bývalý spolužiak a kamarát Marek Brezovský. Marek Brezovský, talentovaný skladateľ a hudobník, ktorého ľudia nestihli spoznať a oceniť, lebo zomrel vo veku 20 rokov na predávkovanie drogami. Oskar Rózsa sa stará o to, aby na neho svet nezabudol. V projekte Hrana oživuje Brezovského piesne, na nahrávkach, aj naživo.
Z Free Faces treba spomenúť aj Maroša Hečka, a jeho hudobné projekty Bezmocná hŕstka a Home Made Mutant, ktoré spája jeho osobitý prejav a hudobné cítenie. V Bezmocnej Hŕstke sa stretáva hudobnícky svet Romana Harvana, Martina Burlasa, Martina Gašpara a iných muzikantov v podivných, hravých, chytľavých a zábavných pesničkách. Home Made Mutant je komplexný projekt a čisto vymyslená persóna, ktorá má okrem hudby cit pre vizuálno, film aj básne.
Samčo, brat dážďoviek
Aj keď má dnes alternatívna hudba často zahmlené línie, stále nádete umelcov a umelkyne o ktorých nepochybujete ani minútu. Jedným z takýchto je Samuel Szabo, Samčo brat dážďoviek – nomád, ktorý obchádza malé komunitné festivaly, o ktorých ste nikdy nepočuli, a okrem koncertov tam robieva napríklad aj prednášky o slovenských malomestách. Špecializuje sa najmä na ďaleký východ.
Jeho nástrojom je gitara rovnako ako počítač. Je to pesničkár, experimentujúci producent a video tvorca, ktorého pracovnou metódou je irónia a spoločenská kritika. Vo svojich songoch poukazuje na slovenské reálie, bizarné postavy a postavičky verejného života a internetu. Samčo pracuje metódou DIY – Urob si sám. Piesne nahráva v domácich podmienkach a lo-fi zvuk a neškolený spev sú jeho poznávacie znamenia. Samčo neprotestuje, skôr glosuje, poukazuje na hlúposť a obmedzenosť tejto doby. Okrem spoločensko-kritických nahrávok vydáva aj rôzne experimenty, ako terénne nahrávky železničného prekladiska v Čiernej nad Tisou, alebo album slovenských pop klasík, ktoré nechal dokomponovať umelej inteligencii. Žiadne vydavateľstvo, žiadne médiá, Samčo všetko vydáva zadarmo na svojich sociálnych sieťach, kde ho môžu fanúšikovia podporiť. Jeho tvorba sa šíri virálne, a jeho internetová prítomnosť je rovnako dôležitá ako živé vystúpenia.
Medzi Samčových spolupracovníkov, a zároveň ďalších pozoruhodných súčastníkov z východného Slovenska patrí Raptor Koch – Stanislav Sninský. Aj jeho hudba znie hudobne aj textovo ako poučená prešovskou recesistickou scénou. Aktuálne Raptor Koch po odchode Ľuboslava Petrušku hrá na gitaru v Chiki liki tu-a.
Ján Boleslav Kladivo
Svojský alternatívny pesničkár, tak trochu outsider oproti tomu všetkému, čo vzniká na našej scéne. Kladivove divné pesničky majú bizarný zmysel pre humor, ale vedia byť aj dostatočne hĺbavé a existenciálne. Kladivo má civilný prejav, a skúša rôzne hudobné polohy: domácku elektroniku á la Martin Burlas, krautrock, aj minimalizmus. A k tomu všetkému dokáže zložiť hity ako Mariena, alebo cover Joy Division Láska od seba delí nás.
Modré hory
Zo slovenskej hip-hopovej scény výrazne vytŕčajú Modré hory. Akoby do nej ani nepatrili. Aj Lyrik, aj Bene majú za sebou bohatú sólovú minulosť (Lyrik na jednej z prvých oficiálnych slovenských rapových nahrávok – kapely JSS, Bene predtým ako Peťo Tázok rapoval do „pokazenej“ elektroniky Karaoke Tundru) a množstvo bočných sólových projektov. Hip-hopová poézia, spoločenská angažovanosť a živá inštrumentácia Modrých hôr stoja mimo akéhokoľvek prúdu v slovenskom rape. Ich tvorba najviac pripomína to, čomu sa v Spojených štátoch hovorí alternatívny hip-hop. Asi preto Modré hory nevolajú na hip-hopové festivaly, a hrávajú pre ne-rapové publikum. Rap je pre nich dorozumievacím jazykom, formou, ale zásadne sa vyhýbajú žánrovým klišé. Vytvorili si svoju scénu, a zlepšujú sa každou ďalšou nahrávkou.
Saténové ruky sa vymykajú predstavám o tom, že kapely zakladajú mladí ľudia. Saténové ruky sú pätica pánov v najlepších rokoch, ktorí si pre radosť chodia zahrať roc n’roll. Srdcia fanúšikov si získali debutom Bozkávam, ktorý ukazuje čo Saténovým rukám ide najlepšie: jednoduché pesničky s trefnými textami – anekdotami Vlada Jančeka a Braňa Bezáka, správne dávkovanými gitarami Mareka Babušiaka a Erika Lososa Horáka. Sú presvedčiví, majú názor, a ich nadšenie pre hudbu je chytľavé.
Autor: Peter Dolník