Slováci v medzinárodých sférach
Prelomovým rokom pre SOZA v medzinárodnom postavení bol rok 1970. Na svetovom kongrese Medzinárodnej konfederácie autorských a skladateľských organizácií – CISAC prijali SOZA v lete 1970 v Las Palmas za riadneho člena tejto konfederácie. Slovenská hudba v tom čase už nebola vo svete neznámym pojmom. Vďaka medzinárodnej povesti, ktorú SOZA postupne získaval a tiež vďaka organizačnej podpore OSA, predstavitelia slovenskej hudby získali významné postavenie v orgánoch CISAC. Právne vychádzali zo zastúpenia slovenských autorov organizáciou OSA. Postavenie SOZA sa upevňuje o to viac, že podpredsedom hudobnej rady CISAC sa stal národný umelec Eugen Suchoň.
Členstvo CISAC bolo pre slovenských autorov dôležité, pretože vďaka nemu SOZA nadobudol právny podklad a nadväznosť na zahraničné ochranné organizácie na rovnakom stupni ako ostatné krajiny sveta ako napr. Francúzsko, Nemecko, či USA. Slovenská hudobná tvorba tak získala dôstojný právny a organizačný výraz autorsko-právnej ochrany. Formou tejto vzájomnej ochrany boli a dodnes sú medzinárodné bilaterálne zmluvy, ktoré sa uzatvárajú medzi jednotlivými zahraničnými organizáciami.
So zmenou medzinárodného postavenia SOZA sa menilo aj jeho význam v rámci vnútroštátneho postavenia v Československu. Na základe nového právneho profilu vzniká nový štatút, vďaka čomu sa SOZA stáva v medzinárodnom meradle samostatnou organizáciou aj bez českej OSA. Obe organizácie, SOZA aj OSA, sa dostávajú do nového postavenia, čo si vyžadovalo nanovo právne zakotviť systém vzájomných vzťahov. Preto bola 20. apríla 1971 v Bratislave podpísaná zmluva o vzájomnej spolupráci medzi OSA a SOZA. Za OSA zmluvu podpísali Jiří Pauer, predseda výboru OSA a Ivo Jirásek, riaditeľ OSA. SOZA zastupoval Eugen Suchoň ako predseda výboru SOZA a Gejza Dusík, riaditeľ SOZA. Táto dohoda vytvorila podmienky pre spoluprácu všetkých úsekov oboch organizácií. V záujme informovanosti a jednoty pri ochrane autorských práv sa obe strany dohodli na pravidelných polročných pracovných stretnutiach.
SOZA bol až do obdobia normalizácie organizačne a personálne dobre fungujúcou a prosperujúcou organizáciou pre výkon ochrany autorských práv zastupovaných autorov. V začínajúcom období normalizácie sa však tvrdo presadzoval trend, aby na vedúcom poste každej organizácie bol člen Komunistickej strany. Tieto snahy neobišli ani SOZA. Pravidelné podnikové revízie vyvrcholili v roku 1974, kedy sa vyskytla snaha neopodstatnene morálne zdiskreditovať riaditeľa a predsedu výboru SOZA Gejzu Dusíka. Ten po zrelej úvahe nakoniec po 35-tich rokoch pôsobenia požiadal ministra kultúry o uvoľnenie z funkcie riaditeľa k 31. decembru 1974. Na miesto nového riaditeľa bol z rozhodnutia ministra kultúry menovaný Andrej Gaduš. Spolu s menovaním nového riaditeľa bola zmenená aj zriaďovacia listina SOZA a tiež štatút organizácie.
V „znormalizovanej“ organizácii delegovali na posty členov Výboru SOZA ideové umelecké organizácie. Predseda výboru a riaditeľ SOZA boli menovaní ministrom kultúry, a tomu sa zároveň obaja zodpovedali za svoju činnosť. V tomto období Výbor SOZA nemal takmer žiadnu právomoc a všetky rozhodnutia podliehali Ministerstvu kultúry. Smerom k zastupovaným autorom Výbor SOZA zastával pasívnu pozíciu a spĺňal len formálnu stránku schvaľovania. Vzťah výboru a vedenia organizácie bol v podstate v obrátenom pomere - ak riaditeľ SOZA nesúhlasil s rozhodnutím výboru, mal právo veta. Prípadný spor medzi výborom a riaditeľom mal vyriešiť minister. Normalizačné zmeny sa dotkli aj rozdeľovania honorárov, pri ktorom sa popri tzv. technickom výpočte odmeny, zodpovedajúcom skutočnému používaniu diel, uplatňovalo predovšetkým ideovo-politické dohodnocovanie. Zmena tohto stavu nastala až po novembri 1989.
Od roku 1976, na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry, rozšírila SOZA okruh svojej činnosti aj o ochranu práv výkonných umelcov – interpretov. Na vykonávanie tejto funkcie bol vytvorený samostatný odbor. SOZA pri svojej činnosti aplikovala dohody, zásady a predpisy, ktoré uzatvoril s OSVU Praha. Po žiadosti riaditeľa Andreja Gaduša o uvoľnenie z funkcie k 31. júlu 1977 je dočasne poverená vedením funkcie riaditeľa Ing. Kristína Nemcová a dňom 31.11. 1977 je dekrétom ministra kultúry menovaný za riaditeľa RSDR. Štefan Malíček, ktorý v tejto funkcii pôsobil až do roku 1989.