Popri Zeljenkovi formovali domácu filmovú hudbu 60. rokov veľmi významne aj mnohí iní autori. Patril k ním, žiaľ, dnes už trochu „zabudnutý“ Viliam Bukový, spolupracujúci s režisérom Petrom Solanom na takých kinematografických projektoch, ako sú „prvá slovenská krimi“ Muž, ktorý sa nevrátil (1959), psychologická vojnová dráma Boxer a smrť (1962; v roku 1963 na Medzinárodnom filmovom festivale v San Francisco obdržala Prvú cenu za najlepšiu filmovú hudbu) alebo civilne ladenú poviedkovú Tvár v okne (1963). Poslednou jeho prácou pre tunajší film je hudba k „portrétu mladého umelca v strednom veku“, Kristovým rokom Juraja Jakubiska (1967). Kompozične nesmierne rozhľadený, všestranný a pohotový autor, zorientovaný tak v klasike, moderne i avantgarde, ako aj v jazze, pope, šansóne, dychovke či ľudovke, písal oveľa viac pre české filmy, divadlá i spevákov a spolupracoval i s ďalšími produkciami zahraničnými (Paríž, Hollywood). Zahynul, žiaľ, iba ako 36-ročný v roku 1968...
Pozoruhodné filmové partitúry počas uvedeného desaťročia vytvoril i skladateľ, dirigent, hudobný organizátor, pedagóg, publicista (a neskôr tiež diplomat) Ján Szelepcsényi. Ide najmä o hudbu k prvým slovenským kriminalistickým príbehom Vrah zo záhrobia (1966) a Volanie démonov (1967; oba Andrej Lettrich), psychologickú rodinnú drámu Karola (1969; Jozef Pálka) a Prípad jasnovidca Hanussena (1969; opäť A. Lettrich) o sláve a páde geniálneho českého podvodníka medzivojnových rokov. Pozabudnutou kuriozitou je film s poetickým názvom Zrodenie syna, vykresľujúci rodinné prostredie, v ktorom sa narodil V. I. Lenin (1970; J. Pálka), po ktorom sa Szelepcsény ako autor hudby k filmom dlhodobo odmlčal, aby sa pripomenul ešte v roku 1992 spoluprácou na psychologickej čechovovskej dráme Pavilón č. 6 (réžia Ernest Stredňanský).
Slávnymi predstaviteľmi éry slovenskej povojnovej avantgardy (Novej hudby) boli spolu so Zeljenkom i Ladislav Kupkovič, Miroslav Bázlik, Roman Berger, Ivan Parík či Peter Kolman. Všetci sa venovali tvorbe inštrumentálnej aj elektroakustickej, no zatiaľ čo sa Kolman v oblasti filmu nikdy nerealizoval, zvyšní autori sa našli v rámci „ilustrovania“ filmov krátkometrážnych, dokumentárnych, náučných. Všestrannejší kompozičný záber a uplatnenie v každej filmovej oblasti prejavili z tejto generácie Jozef Malovec a Pavol Šimai. K pozoruhodným celovečerným dielam, na ktorých Malovec spolupracoval, patria v 60. rokoch drámy Výhybka (1963; Ján Lacko), Prípad pre obhajcu (1964; Martin Hollý ml.), komediálna miniatúra Slnečný kúpeľ (1964; Vladimír Bahna) a temný vojnový príbeh Námestie svätej Alžbety (1965; opäť V. Bahna), neraz porovnávaný s oscarovým - toho istého roku nakrúteným - Obchodom na korze. Pavol Šimai odišiel zo Slovenska už v roku 1968 a usadil sa vo Švédsku, počas uvedeného desaťročia však stihol vytvoriť výbornú filmovú hudbu k príbehu o citovom dospievaní mladých ľudí, Senzi mama (1964; réžia Vladimír Pavlovič), budúcej „trezorovej“ tragikomédii Prípad Barnabáš Kos (1964; Peter Solan, scenár Peter Karvaš), príbehu netalentovaného, no nadmieru ctižiadostivého hudobníka, ktorý sa stal riaditeľom veľkého orchestra, v ktorom doteraz hral na triangel, a koprodukčnej psychologickej vojnovej dráme Muž, ktorý luže (1968; Allain Robbe Grillet).
Za pozornosť tiež stojí, že prvými úspešnými partitúrami do slovenského filmu vstupujú v danej dobe aj dvaja autori, ktorých neobyčajný kompozičný záber i žánrový rozptyl vyniknú v desaťročiach nasledujúcich – Milan Dubovský a Svetozár Stračina. K Dubovského pozoruhodným „prvotinám“ patria psychologická dráma na motívy hry A. P. Čechova, Ivanov (1963; Jozef Budský) a dvojdielny realistický obraz zo života počas 2. svetovej vojny v zmiešanom slovensko-nemeckom prostredí, Mŕtvi nespievajú (1965; Andrej Lettrich). Stračina zase debutuje s Lettrichom na kritike politického kariérizmu, filme Archimedov zákon (1964), a svoju neskôr kultovú spoluprácu s Martinom Ťapákom začína na dvoch kratších baladických príbehoch Lúčka, na ktorej spáva vietor a Malka (obidva z roku 1968).
Zaujímavým fenoménom v slovenskej filmovej hudbe týchto čias je i postupné uplatňovanie sa tanečnej populárnej hudby a džezu, hlavne v dielach o progresívnom životnom štýle a spoločenských postojoch novej generácie. Jazz je tu akousi „hudbou protestu“, odrazom mladého človeka, intelektuála a rebela voči zaužívaným spoločenským poriadkom, falšu, bezcharakternosti. Uvedený hudobný štýl má dôležité miesto napríklad vo filme Tvár v okne (1963; Bukový – Solan), psychologickom „barovom“ príbehu Kým sa skončí táto noc (1965; P. Solan, hudba: Jaroslav Laifer, Miloš Jurkovič, Jozef Novan) či experimentálnom troj-poviedkovom filme Dialóg 20:40:60 (1968; réžia: Peter Solan, Zbyněk Brynych, Jerzy Skolimowski, hudba: Braňo Hronec). Z ďalších profesionálne jazzovo resp. big-bandovo orientovaných hudobníkov, skladateľov a aranžérov do sveta hraného filmu výrazne prispeli tiež Miloslav Brož – kriminálna dráma Smrť prichádza v dáždi (1965; Andrej Lettrich) a historický triptych Bašta (1969; Martin Hollý ml.) – či Ladislav Gerhardt – slávna psychologická dráma 322 (1969; Dušan Hanák) a Miliónový chlap, s námetom životného príbehu vynálezcu Štefana Baniča (1987; Peter Hledík).
Text: Peter Hochel