Po ukončení 2. svetovej vojny, v auguste 1945 nadobúda platnosť dekrét o znárodnení kinematografie, podpísaný prezidentom Benešom, a platný až do polovice 90. rokov. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 vzniká v rámci úsilia o centralizáciu všetkých kinematografických odvetví inštitúcia Československý štátny film so sídlom v Prahe. Hudba k prvým slovenským povojnovým filmom sa nahráva v bratislavskej Redute alebo Vládnej budove s hráčmi operného orchestra SND (orchester dnešnej Slovenskej filharmónie vznikol až v roku 1949). Onedlho však začal pre slovenské produkcie pracovať aj pražský FISYO (Filmový symfonický orchester). K najvýznamnejším celovečerným filmom týchto čias patrí sociálno-psychologická dráma Varúj...! Martina Friča (1946) s hudbou Šimona Jurovského a povstalecký príbeh Vlčie diery (1948) v réžii Paľa Bielika, ku ktorému hudbu vytvoril Ján Cikker. Partitúra oboch diel, ale aj filmových hudieb iných autorov 40. – 50. rokov je výrazne monumentálna, a zreteľne čerpajúca z melodiky slovenských ľudových piesní, podľa spomínaného vzoru, ktorý tejto generácii poskytol František Škvor v Plickovej „klasike“ Zem spieva.
Množstvo diel z 50. rokov je, žiaľ, tak nízkej až žiadnej umeleckej hodnoty (aj hudobnej), že nemá zmysel sa o nich zmieňovať. Témy sú veľmi často politické, agitujúce, ideovo angažované, oslavujúce združstevňovanie, budovateľské výkony, radostnú komunistickú prítomnosť i budúcnosť. Na ich tvorbe spolupracovali aj viacerí významní autori hudby klasickej resp. koncertnej – už na začiatku spomeňme aspoň údernícku komédiu Katka Jána Kadára (1949) s prvou filmovou partitúrou Tibora Andrašovana, družstevnícku veselohru Kozie mlieko (1950) s hudbou Andreja Očenáša, budovateľské drámy Priehrada (1950) a Mladé srdcia (1952) so skladateľským prispením Alexandra Moyzesa a Ladislava Holoubka, oslavu socialistickej industrialzácie Lazy sa pohli (1952) alebo obžalobu kapitalistickej spoločnosti Pole neorané (1953) s hudbou Šimona Jurovského. Úspech dosiahla aj partitúra T. Andrašovana k propagandistickej dráme Drevená dedina (1954; Andrej Lettrich), ocenená v roku 1955 Štátnou cenou za hudbu.
Zvláštnu umeleckú hodnotu v rámci diel ideologicko-politického typu má, každopádne, hudba Eugena Suchoňa, vytvorená pre film Boj sa skončí zajtra (1951), sociálnu tragédiu z medzivojnového obdobia. Sám autor si krvavý stret bezprávnych robotníkov s policajnými zbraňami pri stavbe trate Červená skala – Margecany pamätal, poznal i knihu Vladimíra Mináča Prielom, ktorá je jeho literárnym opisom. S príbehom i konaním jeho hrdinov hlboko súcitiaci vytvoril hudbu, ktorá mu priniesla viacero ocenení (o. i. Štátna cena za hudbu, Čestné uznanie za hudbu na MFF v Karlových Varoch) a v jeho tvorbe – v roku 1977 bola tiež prepracovaná do symfonického obrazu Prielom, uvedeného Slovenskou filharmóniou – zastáva dôležité miesto.
Nesporne „kultovým“ a všeobecne obľúbeným filmovým projektom z danej doby je hudobno-tanečná veselohra režiséra Jozefa Macha Rodná zem (1953), predstavujúca krásy slovenskej krajiny a radostný život tunajšieho ľudu. Vznik filmu priamo súvisí s činnosťou Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (založeného v roku 1949) a tvorí ho pásmo folkloristických čísel, prepojených jednoduchou, naivnou až gýčovou scenáristickou líniou. Hudbu k dielu napísal Tibor Andrašovan, pozoruhodne, zábavne až komicky spájajúci symfonický folklorizmus s prvkami európskej populárnej a tanečnej hudby i jednoduchými, chytľavými pesničkami, pripomínajúcimi veselé ruské častušky. Dodať ešte treba, že menej známou, avšak profesionálne vydarenou bola i Andrašovanova hudba v dvoch „meštiackych“ komédiach – Štvorylke (1955; režiséri Jozef Medveď, Karol Krška) na námet Janka Jesenského a Statočnom zlodejovi (1958; Ján Lacko) podľa hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra.
Z ďalších zaujímavých filmov 50. rokov, sprevádzaných hudbou osvedčených domácich autorov, možno spomenúť napríklad historický príbeh Posledná bosorka (1957, réžia Vladimír Bahna), dobovú veselohru Zemianska česť (1957; V. Bahna, podľa novely Reštavrácia Ján Kalinčiaka,) koprodukčnú slovensko-maďarskú dobovú veselohru Dáždnik svätého Petra (1958; réžia Frigyes Bán, Vladislav Pavlovič), či psychologickú drámu z lekárskeho prostredia Dom na rázcestí (1959, réžia opäť V. Bahna), ktorých štýlovo rôznorodé partitúry, výborne korešpondujúce s témou a prostredím daného filmu (historická, dobová, moderná tanečná hudba) vytvoril Šimon Jurovský. Iným úspešným koprodukčným filmom, drámou z obdobia 2. svetovej vojny bola Prerušená pieseň (1960; réžia Nikolaj Konstantinovič Sanišvili, František Žáček, Zaza Gudavadze) na ktorej spolupracoval Tibor Andrašovan s gruzínskym skladateľom Regom Lagidzevom. Svoju kompozičnú všestrannosť a skúsenosti z modernej populárnej hudby (swingové frázovanie, big-bandová inštrumentácia) zúžitkoval vo filmových komédiach Čert nespí (1957; réžia Peter Solan a František Žáček) a Šťastie príde v nedeľu (1958; réžia Ján Lacko) zase Milan Novák. Ten je tiež autorom hudby odvážnej (do „trezoru“ určenej) budovateľskej drámy Čisté ruky (1956; Andrej Lettrich), psychologickému manželského príbehu Posledný návrat (1958; František Kudláč) a vrcholným vojnovým drámam Paľa Bielika Štyridsaťštyri (1957) a Kapitán Dabač (1959).
Text: Peter Hochel