Článok o folku by sa asi mal začať definíciou folku ako žánru. Lenže to je problém, pretože tak ako folk má množstvo podôb, tak existuje aj množstvo definícií toho, čo folk je a čo nie je.
Keď hovoríme o folkovej hudbe, sme presvedčení, že hovoríme o tom istom, ako keď Briti alebo Američania niečo označia za folk music. Lenže slovo folk v angličtine zamená ľud alebo ľudový a spojenie folk music je v angloamerických oblastiach vyhradené pre oblasť, ktorú u nás poznáme pod označením ľudová hudba. A to, čo my považujeme za folkovú hudbu, sa v iných krajinách označuje termínom contemporary folk (súčasný alebo moderný folk). Encyklopédie uvádzajú niekoľko desiatok podkategórií, ktoré obsahujú v názve slovo folk (indie folk, freak folk, acid folk, urban folk, folk revival a pod.) a s definíciami je to ako s Alenkou v zázračnej krajine – každý si vo folku vyberie to svoje. Problém nie je ani tak v teoretikoch, ktorí sa o definíciu pokúšajú, ako skôr v žánri, ktorý sa akejkoľvek definícii vzpiera a na každé pravidlo nájde hneď niekoľko výnimiek. Je folk výlučne akustická hudba? Čo potom s celou elektrifikovanou folkrockovou vetvou? Je folk založený na texte? Čo potom s interpretmi ľudových piesní, stredovekej hudby či brilantnými inštrumentalistami? Je folk výhradne autorská záležitosť? Nie celkom - folkoví muzikanti sú síce v prevažnej miere pesničkári, teda zároveň tvorcovia hudby aj textu, ale do folku patria aj hudobníci, ktorí piesne neskladajú, ale prevzatému repertoáru dokážu svojou interpretáciou vtlačiť punc osobitosti. Je preto treba zmieriť sa s tým, že folk je dáždnik, pod ktorý sa zmestia takmer všetky inšpiračné zdroje - ľudová pieseň, blues, rock, džez aj vážna hudba. A tiež akceptovať, že rôzne podoby folku aj ponúka slovenská folková scéna.
V šesťdesiatych a vlastne aj minimálne začiatkom sedemdesiatych rokoch bol folk v rámci slovenskej hudobnej scény, ale aj spoločenského diania v podstate panenským územím - Terra incognita, čo dávalo príležitosť k mnohým omylom a zjednodušeným úsudkom. Mnohým hudobným redaktorom, publicistom, ale aj organizátorom splýval pojem folk s folklórom, čo neraz viedlo k údivu a očakávaniu, že folkový umelec bude vystupovať v kroji a spievať ľudové piesne. Neskôr sa podobný omyl viezol dokonca s celým žánrom, keď najmä niektorým hudobným dramaturgom v médiách a vydavateľstvách a organizátorom splývali pojmy folk a protest song a na väčšinu pesničkárov s gitarou sa a priori hľadelo s podozrením. Je teda pochopiteľné, že v tejto situácii nešlo v začiatkoch nového žánru ani tak o nadväzovanie na tradície alebo o napodobňovanie vzorov, ale skôr o hľadanie vlastnej cesty. Ak v Čechách bola aspoň tradícia trampskej hudby alebo mestského folklóru, na Slovensku nebolo ani to. Preto začiatok folku na Slovensku sa dá považovať za akúsi etapu hľadačstva, ktorú je možné spojiť najmä s dvomi výraznými osobnosťami – Samom Ivaškom a Pavlom Hammelom. Samo Ivaška začínal ako klasický folkový spevák s gitarou a ústnou harmonikou a hoci u neho vždy išlo o výsostne autorskú tvorbu, piesne a balady boli výrazne ovplyvnené slovenským folklórom. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov opakovane s úspechom vystúpil na českých prehliadkach folk & country hudby, neskôr však začal inklinovať skôr k rockovej hudbe a väčším tematickým celkom. Tvorba Pavla Hammela sa od začiatku odvíjala po dvoch paralelných líniách. Tú známejšiu, bigbítovú, predstavovalo jeho pôsobenie v rámci skupiny Prúdy. Folkovú líniu stelesňoval ako pesničkár s akustickou gitarou. Podobne ako Ivaška, aj Hammel vzbudzoval na českých folkových prehliadkach nadšenie svojim folkovým repertoárom, zhudobnenými básňami Miroslava Válka, Rudolfa Skukálka, Borisa Filana; veľký ohlas mala napríklad zhudobnená báseň básnika britskej liverpoolskej scény, Rogera McGougha: Akýsi cudzinec.
Prvá polovica sedemdesiatych rokov priniesla aj ďalšie mená. K folku bola priraďovaná napríklad speváčka expresívneho výrazu Gita Šukajlová (aj keď sama sa považovala skôr za šansoniérku a zhudobňovateľku poézie), pesničkárka s temným hlasom Zuzana Lysonková-Hubová, ale najmä Zuzana Homolová. Zuzana Homolová sa s folkom zoznámila počas štúdií vo Francúzsku a veľmi rýchlo si osvojila najdôležitejšie folkové atribúty. Predstavovala archetyp „dievčaťa s gitarou“, v podobe, akú v sedemdesiatych rokoch na svetovej scéne stelesňovali špičkové folkové interpretky Joan Baez, Buffy Sainte-Marie, Melanie, Judy Collins alebo Joni Mitchell. Pri výbere repertoáru neomylne siahala po „krvavých“ príbehoch (tým zároveň akoby nadväzovala na starobylé kramárske piesne), a i keď spočiatku „len“ interpretovala ľudové balady, interpretačný prínos bol natoľko výrazný, že sa jej meno čoskoro stalo synonymom „ľudovej balady“. V osemdesiatych rokov plynule prešla k zhudobňovaniu textov ženských poetiek, najmä Boženy Trilecovej a Viery Vincovej, ale i súputníkov z pesničkárskeho združenia Slnovrat. V deväťdesiatych rokoch a v novom miléniu zároveň dokázala, že je otvorená najrôznejším hudobným vplyvom a spoluprácam, či už s uznávanými osobnosťami akým sú Vlasta Redl a Jiří Stivín, alebo k súčasnej spolupráci so Samom Smetanom a Milošom Železňákom v rámci zoskupenia Trojka Zuzany Homolovej.
Špecifikom slovenského folku - na rozdiel napríklad od českej scény – bolo jeho úzke prepojenie s divadlom, predovšetkým s divadlami malých javiskových foriem. Na divadelných prehliadkach získavali začínajúci pesničkári svoje prvé skúsenosti a prvé šance na vystúpenia. A s divadelnými doskami (amatérskymi i profesionálnymi) je spojená aj tvorba ďalšej výraznej osobnosti, Juraja Jakuba Bindzára. Juraj Jakub Bindzár bol samorast dostatočne výrazný aj na folkovú scénu, kde o svojrázne osobnosti nikdy nebola núdza. Prvé pesničky začal skladať už v šesťdesiatych rokoch počas štúdií v Prahe. Pozoruhodné však boli najmä jeho pretextovania piesní Boba Dylana alebo amerických tradicionálov, spievané v pezinskom nárečí. Zaujímavosťou bolo aj to, že hoci Bindzár „naživo“ vystupoval naozaj len veľmi ojedinele (pravidelnejšie začal koncertovať až v polovici osemdesiatych rokov) , viaceré jeho piesne doslova zľudoveli a málokto si dnes uvedomuje, že napríklad pieseň „V ulici pusté nikeho už, na dlažbe kamenné leží tam muž...“ je vlastne do pezinského dialektu pretextované The Times They Are A-changin´ Boba Dylana.
Autor: Juraj Gonšor, Miloš Janoušek