Niektorí jazzmeni sa svojím radikálnym postojom v predstavách o umeleckej slobode dostávali do konfliktov so socialistickou ideológiou. Ich aktivity napokon vyústili do emigrácie alebo zákazu činnosti. Kariéra Laca Troppa bola prepojená najmä na účinkovanie v Nemecku. Odobrali mu pas na obdobie 1972-1989, takže nemohol vycestovať do západných krajín a nesmel nahrávať albumy. Koncertoval len v kaviarňach doma a v socialistickej NDR. Po roku 1989 sa znova etabloval na scéne a nahral 22 albumov väčšinou s klaviristom Emilom Viklickým, ale aj so zahraničnými hudobníkmi ako napríklad Randy Brecker, Steve Houben, Steve Lacy, Roscoe Mitchell a i.
Laco Déczi pokračoval v Prahe v rozvíjaní postbopového mainstreamu, neskôr v spojení s jazzrockom v skupine Jazz Cellula. Aj keď sa podmienky pre pestovanie jazzu zlepšovali, pražské jazzové kontakty so svetom boli intenzívnejšie než slovenské, jeho aktivitám takéto prostredie nepostačovalo a vyústilo do emigrácie Laca Décziho v roku 1985. V New Yorku pôsobil v kluboch, rýchlo sa etabloval, po revolúcii sa vracal do Čiech a na Slovensko v internacionálnych obsadeniach. V období 1996-2010 každý rok vydal album na rozdiel od svojho československého 28 ročného pôsobenia, kde patril k prestížnym jazzmanom, často prizývaným k spoluprácam (zdokumentované na 15 albumoch), avšak pod svojím menom vydal len 3 platne. Na všetkých 3 sa prezentuje nielen ako interpret, ale aj autor hudby. Pokým na albume Pietoso (1969) sú len 2 skladby Décziho, na LP Sentimentálna trúbka (1974) okrem 2 skladieb Décziho už autorsky prispeli aj L. Gerhardt, Ľ. Štassel, I. Horváth a P. Zelenay (1974). Podiel autorského vkladu obvykle vzrastal pri druhom albume každého umelca tohto obdobia, podobne je to aj pri L. Gerhardtovi. Jazzoví hudobníci ešte balansujú medzi jazzovými štandardmi, vlastná produkcia má len polovičné zastúpenie. Prelomové sú v tomto smere 70. roky.
K obetiam socializmu patril trubkár Ladislav Martoník, ktorého zastrelili vojská Varšavskej zmluvy pri Pražskej jari 21.8.1968 v Košiciach. Bol študentom na akadémii v Grazi, kde účinkoval na jednom pódiu s Randy Breckerom, Dusko Goykovichom, Janez Gregorz a i. V roku 1968 emigroval kontrabasista Jan Jankeje do Nemecka, kde najúspešnejšie obdobie zažil ako leader Bireli Lagrène Ensemble (1979-1986). Jan Jankeje vo svojom vydavateľstve Jazzpoint vydal posledné albumy Jaco Pastoriusa. Získal cenu nemeckého gramofónového priemyslu „Deutsche Phono-akademie“ za osobný prínos do jazzu (2010). Klavirista Viktor Zappner emigroval do Austrálie v roku 1978, kde organizuje Devonport Jazz Festival v Tasmanii od roku 2002. Za svoje jazzové aktivity získal cenu austrálskej vlády Tasmanian Local Hero pri vyhlasovaní Australian of The Year Award Recipients 2012. Ako klavirista priniesol do Tasmánie kvalitu modálneho jazzu. Modálnymi skladbami sa prezentoval už v 60. rokoch v Československu v triu s Tiborom Platznerom a Jozefom „Dodom“ Šošokom, avšak nikdy neboli vydané na platniach (Dobrý deň pán Sallinger/Huon Pine, 1962, Galandova Madona, 1963). Celkovo na základe štatistiky a komparácie s ostatnými socialistickými krajinami možno skonštatovať, že z Československa v období 1948-1989 emigrovalo viac ako 22% jazzmenov. Najčastejšie smerovali do Nemecka, USA, Kanady, Brazílie a Austrálie.
Autor: Yvetta Kajanová