Každý skutočný milovník slovenskej dychovkárskej hudby dozaista pozná meno skladateľa Karola Pádivého (1908 – 1965). Rodák z obce Dolní Cerekev na Česko-moravskej vysočine bol totiž v 20. storočí bezpochyby najvýznamnejšou osobnosťou tohto žánru.
K hudbe mal blízko už odmalička. Skutočné očarenie však prišlo až vďaka husliam, na ktoré sa učil hrať popri základnej škole. Práve vďaka hre na nástroj sa veľmi skoro prejavil Karolov výnimočný hudobný talent. Jeho otec tak nemal na výber. Svojho syna už vo veku 14 rokov poslal k vojenskej hudbe 31. pešieho pluku v Jihlave. Táto skúsenosť mladého hudobníka výrazne posunula vpred ako huslistu, ale najmä mu umožnila spoznávať farbu rôznych orchestrálnych nástrojov. Zvedavosť a chuť experimentovať Pádivého priviedla ku komponovaniu vlastných motívov a prvých skladbičiek. Neskôr začal účinkovať v orchestri v rumunskom meste Sibiu, ktorý niekoľko desaťročí viedol legendárny slovenský skladateľ Ján Levoslav Bella. Toto prostredie na mladého hudobníka hlboko zapôsobilo. Výsledkom intenzívneho tvorivého snaženia bol vznik mnohých kompozícií (napr. Elsa, op. 5, valčík, polka Měsíčku, Svatební valčík a valčík Irena). Po zahraničných angažmánoch sa Pádivý vrátil na územie Slovenska a v októbri roku 1928 sa stal príslušníkom trenčianskej vojenskej kapely. Už počas pôsobenia v Trenčíne však začal mať pochybnosti o tom, či to bol preňho z kariérneho hľadiska správny krok. Ponúkali sa mu viaceré možnosti a uvažoval aj o návrate do Rumunska. Napokon sa však rozhodol ostať v Trenčíne, ktorý sa mu až do smrti stal druhým domovom. Okrem vojenského orchestra začal pôsobiť aj ako dirigent hasičskej hudby a tiež ako učiteľ. Množstvo aktivít kompenzovalo Pádivého tvorivú krízu, ktorou v tom čase prechádzal.
Všetko sa zmenilo v roku 1940, kedy sa oženil s fotografickou laborantkou Pavlou Božikovou. Narodili sa im traja synovia – Jaroslav, Juraj, Pavel. Nový elán do jeho života vnieslo aj založenie vlastnej dychovej hudby pri fabrike na látky francúzskej firmy Thiberghien a syn. Tým sa preňho začalo nové obdobie. Komponoval, venoval sa mladej generácii hudobníkov a postupne pripravoval učebnicu Zborová škola pre vyučovanie v orchestri, z ktorej sa dosiaľ učia hudobníci po celom Slovensku. Prvé verejné vystúpenie nového dychového orchestra sa uskutočnilo v roku 1942 a o rok neskôr dychová hudba účinkovala v rozhlasovom prenose. Ďalšiu etapu skladateľovho života odštartovalo rozhodnutie stať sa podnikateľom. Pôvodne menšiu firmu postupne rozšíril na veľkoobchod so sklom a porcelánom. Nečakané inšpirácie z tejto sféry sa mu podarilo preniesť aj do svojich hudobných diel. Vznikli skladby Pochod textilákov (venovaný zamestnancom textilnej fabriky), folklórne fantázie Sedliacka (1950), Okolo Súče (1952) a pochod Vlasti zdar (1952). Okrem nich mu v martinskom vydavateľstve Osveta vyšla Zborová škola pre dychovú hudbu (1954). Toto dielo neobsahovalo iba notový materiál, ale aj teoretické časti. Spolu s publikáciou Škola inštrumentácie pre dychové hudby, ktorú vydal s J. Pravečkom to boli dve priekopnícke diela európskeho významu. Ani tie však v úplnosti nenaplnili Pádivého vysoké ambície. V roku 1953 nastúpil do Slovenského ústredia ľudovej umeleckej tvorivosti v Bratislave s úmyslom zveľadiť slovenskú dychovú hudbu a systematicky vzdelávať slovenských dirigentov. Taktiež bol neúnavným organizátorom rôznych súťaží, festivalov a prehliadok dychových hudieb.
V prvom rade bol však Pádivý vynikajúcim skladateľom. Jeho skladby majú dodnes pevné miesto v repertoároch mnohých dychových kapiel a orchestrov v Česku i na Slovensku. Skladateľov celkový prínos najlepšie odráža skutočnosť, že od roku 1993 udeľuje Slovenský hudobný fond Cenu Karola Pádivého za rozvíjanie dychovej hudby na Slovensku. V roku 1999 bol skladateľ zapísaný do Zlatej knihy Slovenského ochranného zväzu autorského a v roku 2004 mu bol prepožičaný Prezidentský kríž in memoriam vtedajším prezidentom R. Schusterom.
