Pop ako jeden zo žánrov populárnej hudby predstavuje jeho základný, kedysi sa tomu hovorilo stredný, prúd – v súčasnosti je čoraz používanejší termín, ktorý sa netýka iba (populárnej) hudby – mainstream. Napriek neraz často vyjadrovanému negatívnemu podtónu je kvalita hlavného prúdu, podobne ako v prípade akejkoľvek rieky, veľmi dôležitá, pretože ona určuje základné nastavenie tvorba, ktorá komunikuje s poslucháčmi na dennodennom masovom základe, kedysi primárne prostredníctvom elektornických médií (najmä rozhlas), dnes už aj prostredníctvom internetu a všetkých možných platforiem na šírenie hudobnej tvorby. Slovenská populárna hudba má za sebou ani nie sto ročnú históriu a v súčasnosti už dospela do štádia, kedy je „konkurenciescopná“ so scénami štátov s porovnateľnou demografickou a ekonomickou silou. Ak by sme dejiny slovenského popu chceli obsiahnuť v čo najväčšej skratke – tak jej dejiny by sa encyklopedicky dali rozdeliť asi nasledovne. Záujemcom o podrobné štúdium dejín slovenského popu odporúčam knihu Hudba, tanec, pieseń s podtitulom Zrod a prvé roky slovenskej modernej populránej hudby autorov Pavla Zelenaya a Ladislav Šoltýsa, ktorú vydalo Hudobné centrum v roku 2008. Obsahuje aj zoznam najcharakteristickejších skladieb po jednotlivých rokoch od roku 1934 – až po rok 1970. Veľa z nich vyšlo na 10 CD komplete Antológia slovenskej populárnej hudby, ktorú následne ešte doplnili ďalšie 3CD, ponúkajúce viac ako 200 skladieb definujúcich pôsvodnú slovenskú hudobnú tvorbu v oblasti známej ako pop.
Slovenské tango a zlaté časy operety
Zrod slovenskej populárnej hudby sa priamo viaže k temperamentnému latinsko-americkému tancu tango. V tých časoch práve tento tanec vládol tanečným podnikom a skladatelia do jeho podoby komponovali pesničky, ktoré mali potenciál stať sa, z dnešného pohľadu hitmi. Za úplne prvé nahrávky slovenskej populárnej hudby sa považujú skladby Dita a Nepovedz dievčatko nikomu, ktoré v roku 1934 naspieval operný spevák Štefan Hoza a vyšli aj spolu na singli. Populárnymi žánrami boli skladby komponované v iných tanečných štýloch – fox, valčík, slow, valčík, polka. Tango bolo však dominantné. Čoskoro nastúpila éra pôvodných operiet, ktoré v nadväznosti na tradíciu viedenskej či budapeštianskej scény. Zrodili sa prvé dve nespochybniteľné hviezdy slovenskej populárnej hudby – skladateľ Gejza Dusík a predovšetkým spevák František Krištof Veselý, ktorého už začiatkom tertieho tisícročia nádherným spôsobom pripomenul Milan Lasica s orchestrom Bratislava Hot Serenaders.
Socialistický realizmus a tanečné orchestre
Nastolenie komunistického totalitného režimu sa nemohlo neodraziť ani v populárnej hudbe. Dobová cenzúra z predchádzajúceho obdobia bola nahradená tvrdo vynucovaným systémom kultúry socialistického realizmu, ktorá v zmysle vtedajšej ideológie tvrdo potierala hudobné vplyvy z „nepriateľského Západu“ a autorom nanucovala hudobné vzory zo Sovietskeho Zväzu. Navyše oficiálne bola ako „buržoázny prežitok“ odmietnutá aj dovtedajšia produkcia (nielen) v oblasti populárnej hudby. Slovo jazz sa dostalo na index a „kapitalistickú“ populárnu hudbu mala nahradiť „socialistická“ estrádna hudba zložená z častušiek a budovateľských piesní. S postupným a veľmi pozvoľným uvoľňovaním ideologických obmedzení začala slovenská scéna dobiehať svetový vývoj a v prvom rade vývoj na českej hudobnej scéne. Dominantnou formou sa stal model sólového speváka a tanečného orchestra, ktorý vznikol pod hlavičkou bratislavského rozhlasu a taktiež neskôr aj novovytvorenej stálej scény Tatra kabaretu, neskôr Tatra revue (dnešné Štúdio L+S). Z hudobných žánrov sa, z pochopiteľných príčin, preferovali „ľudové“ teda polka a valčík, z ostatných foxtrot, twist a veľmi pomaly zo Západu nastupujúci rock resp. rock and roll.
Autor: Juraj Čurný