Priaznivejší rámec na skutočnú autorskú tvorbu pôvodnej slovenskej piesne vytvoril vznik prvej Československej republiky v r. 1918. Slovenčina sa dostala na úroveň úradného jazyka, čo sa prejavilo okrem iného aj na úrovni slovenskej medzivojnovej literatúry, ktorá tvorí jedno z kvalitatívne najvýznamnejších období v dejinách slovenskej literatúry. Je len prirodzené a logické, že postupne sa súčasťou pôvodnej slovesnej tvorby stávali aj piesňové texty slovenských autorov. Na ich prienik do širšieho poslucháčskeho povedomia, čo pri populárnej hudbe nie je zanedbateľný faktor, mal vplyv aj rozvoj nových médií: v r. 1926 začiatok pravidelného vysielania slovenského rozhlasu a začiatkom 30. rokov 20. st. vznik českého hudobného vydavateľstva Ultraphon v 30. rokoch, ktoré dalo priestor aj slovenským autorom a interpretom.
Keď slovenskej hudbe vládlo tango
Najvýraznejším prejavom pôvodnej slovenskej tvorby od konca 20. rokov 20. storočia sa stalo tango, ktoré si svojimi špecifickými výstavbovými prvkami vyslúžilo atribút „slovenské“. Najmä s týmto žánrom je spojená tvorba tzv. zakladateľskej generácie slovenskej populárnej hudby, ako boli skladatelia Gejza Dusík, Dušan Pálka, Alexander Aranyos, Ján Pelikán, speváci Štefan Hoza, Janko Blaho, František Krištof Veselý a textári Pavol Braxatoris, Otto Kaušitz, Iľja Jozef Marko, Ľubomír Kupčok, Ľudovít Válka, Pavol Čády či Boris Boča. Dušan Pálka, Ján Pelikán a Štefan Hoza sa zároveň venovali aj textárskej činnosti a sú podpísaní pod najznámejšie hity (vtedajšou terminológiou šlágre) tých čias. Výrazným medzníkom bolo vydanie prvého slovenského tanga na gramoplatni spoločnosti Ultraphon v r. 1934.
Hoci ako prvé slovenské tango bola na etikete uvedená skladba Alexandra Aranyosa s textom a v interpretácii Štefana Hozu Dita, už dva roky predtým vznikla pieseň Dušana Pálku Nepovedz dievčatko nikomu, ktorej textárom a interpretom bol takisto Štefan Hoza. Podľa hudobného publicistu Roberta Bučeka však lepšie zodpovedá žánru tanga pieseň Dita. Či už historické prvenstvo prisúdime jednej alebo druhej skladbe, na dlhé obdobie bol udaný trend slovenských piesňových textov – ich prevažujúci sentimentálno-clivý charakter je už vpísaný v žánri tanga ako takom a často umocnený inštrumentálnymi a vokálnymi prvkami. Z ďalších dobových šlágrov, ktoré si dodnes udržali priazeň poslucháčov a stali sa trvalou súčasťou histórie slovenskej populárnej hudby, možno spomenúť piesne Prečo sa máme rozísť (Dušan Pálka), Rodný môj kraj, Tak nekonečne krásna (Gejza Dusík/Pavol Braxatoris). Jaj, Zuzka Zuzička (Ľudovít Válka), Dedinka v údolí (Gejza Dusík – Otto Kaušitz) alebo Vy krásne Tatry malebné (František Kováčik – Miloš Pikulík).
Popri dominantnom tangu vznikali na základe iných druhov tanca ako waltz či foxtrot miešaním s prvkami mestského folklóru aj ďalšie podoby súdobej populárnej piesne na rozhraní medzi ľudovými piesňami, valčíkmi, polkami a foxami. Viaceré obľúbené šlágre tých čias vzišli aj z obľúbeného žánru operety, ktorý sa autorsky spája hlavne s menami Gejzu Dusíka, resp. Pavla Braxatorisa a Otta Kaušitza. Na druhej strane na Slovensku chýbala tradícia toho typu piesní, akú v českom kontexte predstavovala pesničkárska tvorba Jaroslava Hašlera či kabaretná tvorba dvojice Voskovec + Werich, na ktorú neskôr nadviazali mnohí umelci najmä z oblasti malých foriem alebo folku.
Napriek prevahe sentimentálneho charakteru textov dobových šlágrov textári vo svojej tvorbe využívali aj iné tonality, napr. rozličné podoby komiky, ako sú humor či irónia, o čom svedčia také skladby, ako sú Len bez ženy, Ja som optimista (Gejza Dusík – Pavol Braxatoris) alebo Pilo by sa, pilo (Ladislav Richard Schramm – Ľubomír Kupčok), všetky v podaní Františka Krištofa Veselého.
Piesne, ktoré pretrvali dodnes
Pri spätnom pohľade na úroveň piesňových textov zakladateľskej generácie slovenskej populárnej hudby nemôžeme ísť – ľudovo povedané – s bubnom na zajace a merať ich najhodnotnejšími domácimi textami neskorších období, ktorých dotyk s umeleckou literatúrou neskôr zďaleka nebol len symbolický. Ich prvoradé určenie – povedané slovami literárneho teoretika Petra Zajaca – do oblasti zmyslovo príjemného, teda zábavy ako textov prevažne tanečnej alebo zábavnej hudby do značnej miery rámcuje aj ich tematický záber, štruktúru či iné prvky poetiky. Bolo by iste nenáležité stavať na roveň súdobú básnickú tvorbu medzivojnového obdobia (autorov ako Smrek, Lukáč, Novomeský a ďalší) a priekopnícke piesňové texty Dušan Pálku či Štefana Hozu len na základe ich javovej podobnosti. Je zjavné, že domácim inšpiračným zdrojom textárov bola skôr ľudová ako umelá literárna tvorba. Na druhej strane hodno pripomenúť, že jeden z prvých textov Dušana Pálku Povedz mi, dievča, či ma ty ešte rado máš bol zhudobnenou básňou jeho spolužiaka z gymnázia v Liptovskom Mikuláši a neskoršieho predstaviteľa povojnovej slovenskej poézie Andreja Plávku.
Vyššie uvedení autori zakladateľskej generácie slovenského piesňového textu zaiste nemali vysoké literárne ambície a môžeme sa domnievať, že dôležitejšími atribútmi boli pre nich spevnosť a poslucháčska atraktívnosť. To sa prejavilo aj vo vďačných tematických okruhoch ich textov, v ktorých dominovali témy ľúbostných vzťahov v rozličných variáciách – túžby, spomienky, rozchody (Prečo sa máme rozísť, Skôr než odídeš, Podaj mi rúčku, Nečakaj ma už nikdy), rodného kraja (Dedinka v údolí, Rodný môj kraj, Vy krásne Tatry malebné) či ich kombinácie (S tebou pod Tatrami) spolu s jednoduchosťou a ľahkou zapamätateľnosťou sa aj napriek rozličným poetologickým deficitom podpísali na tom, že v povedomí verejnosti pretrvali dodnes. Napokon autori zakladateľskej generácie vďaka svojej dlhoročnej kontinuálnej tvorivej činnosti ovplyvňovali charakter slovenskej populárnej (alebo tanečnej, zábavnej, úžitkovej) hudby celé desaťročia.
Prirodzený rozvoj slovenskej piesňovej tvorby v prostredí slobodne sa rozvíjajúceho trhu, ktorý umožnila prvá Československá republika, zabrzdili udalosti druhej svetovej vojny. A hoci známe heslo „Inter arma silent musae“ (počas vojny mlčia Múzy) sa ani v prostredí vazalského Slovenského štátu nenaplnilo úplne, keďže autori neprestávali tvoriť ani v tomto období, zásahy totalitnej moci do prirodzeného rozvoja populárnej hudby na základe fašistickej ideológie, ktoré sa prejavovali zákazom vysielania amerických, anglických, francúzskych či sovietskych skladateľov a núteným odchodom českých hudobníkov po r. 1939, značne deformovali priestor slobodného rozvoja piesňovej tvorby. Návrat doň – hoci len krátky – prinieslo až ukončenie druhej svetovej vojny a obnovenie Československej republiky.
Autor: Marián Andričík