Tzv. beatová horúčka, ktorá sa na Slovensku v polovici 60. rokov  spustila pod vplyvom svetového hudobného diania a jeho najvýraznejšieho znaku, razantného nástupu skupiny The Beatles, sa prejavila vo vzniku desiatok hudobných skupín, hoci pri obmedzených nahrávacích možnostiach tých čias sa len niektorým z nich podarilo realizovať vlastné profesionálne nahrávky. Zväčša však išlo o skladby s anglickými textami, či už prevzatými alebo pôvodnými. Zlom v prospech pôvodnej slovenskej tvorby prišiel až s nadviazaním spolupráce skupiny Prúdy s vtedajším vedúcim lektorskej komisie v Slovenskom rozhlase, básnikom Rudolfom Skukálkom, ktorý bol autorom jej prvého slovenského textu (Spievam si pieseň) a ďalšími prispel na legendárnu LP platňu Zvoňte zvonky z r. 1969. Na nej sa predstavili aj dvaja textári nastupujúcej generácie, ktorí sa neskôr, v 70. a 80. rokoch, stali piliermi slovenskej textárskej tvorby – Kamil Peteraj a Boris Filan.

Za základný dištinktívny znak slovenského piesňového textu od polovice 60. rokov oproti predošlým obdobiam možno pokladať jeho zbližovanie s poéziou, a to na viacerých rovinách. Práve toto obdobie azda najlepšie zodpovedá názoru Petra Zajaca, že vývin slovenského textárstva ide historicky v stope vývinu slovenskej poézie 20. storočia. Predovšetkým sa postupne začala formovať generácia textárov, ktorí boli buď sami básnikmi a autormi básnických zbierok alebo sa ich texty vyznačovali nespornými literárnymi kvalitami (Rudolf Skukálek, Tomáš Janovic, Ľubomír Feldek, Kamil Peteraj, Ján Štrasser, Ivan Štrpka, Milan Lasica, Boris Filan, Ľuboš Zeman a ďalší). Vďaka nim, ako uvádza Ján Zambor, sa v textoch postupne udomácňovali rozličné výdobytky modernej slovenskej poézie, napríklad asociatívnosť, metaforickosť, realistická konkrétnosť, vecnosť a civilnosť. Nie je bez zaujímavosti, že slovenskú piesňovú tvorbu ovplyvnila liverpoolska scéna nielen po hudobnej, ale aj textovej stránke, keď v r. 1968 zhudobnila skupiny Prúdy pre reláciu Nedeľná chvíľka poézie básne dvoch tamojších básnikov a predstaviteľov tzv. pop-poézie Rogera McGougha a Briana Pattena v preklade básnika Jána Buzássyho.

Napriek negatívnym dôsledkom okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v r. 1968, medzi ktoré patril aj zákaz vydania pripraveného  druhého štúdiového albumu Prúdov Pokoj vám, a následnej normalizácie s ustavičnými ideologickými polenami hádzanými pod nohy textárov možno konštatovať, že úroveň pôvodnej slovenskej textárskej tvorby rástla a text sa stal rovnocenným hudobnej zložke piesne, ba nezriedka ju aj presahoval.

S novou generáciou skladateľov a textárov sa postupne končí model nazvaný „Tin Pan Alley“ podľa niekdajšieho sídla newyorských hudobných vydavateľstiev, v ktorom mal osobitné miesto skladateľ, textár, hudobníci i spevák, pretože čoraz väčšmi sa začal – zvlášť pri skupinách – presadzovať model, keď skladatelia piesní boli zároveň aj ich interpretmi (Prúdy, Collegium Musicum, Modus či Elán). Treba však povedať, že táto zmena sa týkala najmä hudobnej zložky – textármi zostávali väčšinou externí spolupracovníci. Výnimku tvorili piesne skupiny The Beatmen, ktorej anglické texty počas jej krátkeho trvania písal bubeník – a neskôr profesor literatúry v kanadskom Vancouveri  a prekladateľ – Peter Petro. Tradičný model spolupráce tvorcov s oddelenými funkciami aj naďalej pretrvával hlavne v strednom prúde.

Jedným z dôležitých javov dokazujúcich zbližovanie slovenských piesňových textov so svetom poézie a knižnej kultúry bol aj nový fenomén, ktorý priniesli najmä 80. roky – knižné vydania piesňových textov, ktoré vychádzali vo vydavateľstvách Opus, Smena a Tatran, v Tatrane dokonca v špeciálnom rade Pieseň, ktorý vznikal v spolupráci s literárnymi vedcami Jánom Zamborom a Petrom Zajacom. Takto postupne vyšli výbery z tvorby Kamila Peteraja, Borisa Filana, Jána Štrassera, Ivana Štrpku, Milana Lasicu a ďalších textárov. Možno to chápať aj ako dobrý dôkaz toho, že najlepšie texty týchto autorov obstáli aj bez spojenia s hudobnou zložkou, a preukázali tak svoje literárne kvality.

Napokon užší kontakt populárnej hudby s literatúrou potvrdzuje jav, ktorý poznáme už z obdobia zakladateľskej generácie (pripomeňme len Pálkovo zhudobnenie básne Andreja Plávku), no od konca 60. rokov nadobudol väčšiu dynamiku a pretrval až dodnes: piesňový text ako zhudobnená báseň. Zaujímavé pritom je, že tento jav bol zväčša dominantou skôr menšinových žánrov ako popovej či rockovej scény, predsa však široký poslucháčsky úspech zhudobnených básní Miroslava Válka – či už Vargova skladba Smutná ranná električka, Hammelova Po písmenku alebo Žbirkova Jesenná láska –, ale aj ďalších básnikov dokazujú, že poézia a piesňový text nemusia byť dva oddelené svety.

Nie náhodou sa toto obdobie vývinu slovenskej populárnej hudby nazýva jej zlatou érou. Prispelo k tomu jednak etablovanie slovenčiny ako jazyka rockových či pop-rockových textov, jednak to, že text sa prestal chápať ako nevyhnutný doplnok hudby a stal sa prostriedkom lyrickej výpovede, ako aj vyjadrenia generačných pocitov a názorov. Dôležitým medzníkom a zároveň odrazovým mostíkom k zvýšenému záujmu verejnosti o tvorbu hudobných skupín sa stalo víťazstvo skupiny Modus na Bratislavskej lýre v r. 1977 so skladbou Jána Lehotského a Kamila Peteraja Úsmev, ktorého symbolickým vyústením bolo víťazstvo Miroslava Žbirku ako prvého slovenského interpreta v populárnej ankete Zlatý slávik v r. 1982. Väčšina hodnotných a aj poslucháčsky úspešných textov tých čias pochádzala z pera pomerne úzkeho okruhu textárov a básnikov ako Kamil Peteraj, Boris Filan, Ján Štrasser, Ľuboš Zeman, ku ktorým sa od polovice 80. rokov pridávali mladší textári ako Daniel Mikletič, Martin Sarvaš, Pavol Jursa či Peter Uličný,  a tvorbe textov sa začali venovať aj básnici Daniel Hevier a Jozef Urban, ktorí sa neskôr v 90. rokoch  stali azda najvýraznejšími osobnosťami slovenského textárstva.

Osobité postavenie v dejinách slovenského piesňového textu má tvorba básnika Ivana Štrpku a jeho spolupráca so skladateľom a spevákom Dežom Ursinym. Ich autorské albumy, na ktorých sa Štrpkove texty vzďaľujú tradičnému modelu stroficky členených a rýmovaných útvarov a skôr sa približujú jeho konceptu otvorenej básne písanej voľným veršom, patria k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej populárnej hudbe vzniklo. To isté možno povedať aj o autorských albumoch dvojice Jaroslav Filip a Milan Lasica, ktoré napriek tomu, že vychádzajú skôr z kabaretného žánru ako z  popu alebo rocku (koniec koncov mnohé z nich aj pôvodne vznikli pre satirický kabaretný program Ktosi je za dverami koncom 70. a začiatkom 80. rokov), rovnako nadobudli štatút kultových a na ich vysokom hodnotení sa vzácne zhoduje tak kritika, ako aj poslucháčska obec.

Kým od začiatkov slovenskej populárnej hudby až do 60. rokov bol –  hoci s prestávkami – jej neoddeliteľnou súčasťou žáner operety, od začiatku 70. rokov sa aj pod vplyvom svetovej hudobnej scény začal presadzovať žáner muzikálu, ktorý zohral dôležitú úlohu aj v dejinách slovenského textárstva. Pôvodné autorské muzikály ako Plné vrecká peňazí, Cyrano z predmestia alebo Neberte nám princeznú nielen s veľkým úspechom saturovali „hlad“ publika  po tomto žánri, ale zarezonovali aj svojou textovou zložkou, ktorej sa chopili takí majstri slova ako Tomáš Janovic, Milan Lasica, Kamil Peteraj a Ján Štrasser.

Kým prvé obdobie vývinu slovenského textárstva sa nieslo v znamení prevažne sentimentálnych, niekedy  až insitných textov, v druhom zasa nebola núdza o remeselne vycizelované, zároveň však odťažité texty, ktoré sotva mohli byť základom toho, čo by sme mohli nazvať generačnou výpoveďou, až obdobie zlatej éry prinieslo tak rozšírenie tematického záberu textov a ich poetologických kvalít, ako aj úsilie o prekročenie čisto zábavnej funkcie piesne smerom k autentickej výpovedi. K tomu prispela aj skutočnosť, že viacerí interpreti si v tomto období popri spolupráci s renomovanými textármi písali svoje texty aj sami – za všetkých spomeňme Miroslava Žbirku, Richarda Müllera alebo Petra Nagya, pričom viaceré ich texty, napr. Žbirkov 22 dní, Müllerov Slovenské tango či Nagyov Profesor Indigo, si získali širokú poslucháčsku popularitu.

Naša charakteristika slovenskej textárskej tvorby tohto obdobia by zaiste nebola úplná bez zohľadnenia vkladu alternatívnej scény alebo menšinových žánrov. Je pochopiteľné, že v porovnaní s tvorbou textárov-básnikov obsahovali texty skupín inšpirovaných novou vlnou či punk rockom  (Ventil RG, Zóna A, Slobodná Európa, Bez ladu a skladu) menej básnických rekvizít, prísny literárny pohľad v ich hodnotení však nie je namieste, pretože jednak ich autorom o literatúru spravidla ani nešlo, jednak ich ochota ísť proti prúdu, väčšia priamočiarosť a údernosť ich textov, ako aj ich subverzívnosť a kritickosť voči súdobým pomerom mala svoj zmysel a napokon aj svoj podiel na páde železnej opony. Nie všetkým sa však do toho času podarilo vydať album, preto ich skladby často kolovali na neoficiálnych nosičoch. To napokon platí aj o niektorých predstaviteľoch tzv. mestského folku, v tých časoch na Slovensku pomerne rozšíreného a populárneho žánru vďaka skupinám Slnovrat, Prešporok, Slniečko, Mloci, Lojzo a ďalším. V ich textoch sa stretneme s celou škálou ozvláštňujúcich postupov od hry s jazykom cez humor až po využitie nárečia. 

Autor: Marián Andričík

Odberajte novinky

Vaše prihlásenie na odber sme úspešne zaregistrovali.
Vaše predplatné sa nepodarilo uložiť. Prosím skúste znova.