Na seminári medzinárodnej súťaže rozhlasových nahrávok Prix de musique folklorique de Radio Bratislava v roku 1972 vystúpil Ladislav Burlas s referátom na tému Ľudová hudba a skladateľ, v ktorom priniesol vývojovú charakteristiku spracovania ľudovej piesne v jednotlivých obdobiach. Prototypom úpravy ľudovej piesne je harmonizácia – tvorivá aplikácia harmonického štvorhlasu pre zborové hlasy. Venčeky ľudových piesní sú založené na aditívnom princípe – sú to piesne kontrastného charakteru jednoduchým spôsobom zoradené jedna za druhou. Prekomponovaný typ piesne je náročnejší na spracovanie, od mikroformy prechádza k zložitejším útvarom s exponovanou dynamickou a tektonickou stavbou. Princíp selekcie zo štýlovo i hodnotovo pestrého materiálu vedie k novému typu modálnej diatoniky, k novému využitiu harmonickej reči hudby 20. storočia v súvislosti s melodickými a tonálnymi prvkami. Využívajú sa akordické útvary tzv. vyšších terciových zostáv. Montáže ako vokálno-inštrumentálne štylizácie folklórnej hudby pedstavujú symfonicko-vokálne diela, ktoré začali vznikať v prvej polovici 20. storočia s nástupom slovenskej hudobnej moderny. Hudba pre súbory vznikla ako hudobné čísla k programom súborov. Vo folk music for tape sa uplatňuje kompozičnotechnická práca s hudobným folklórom s využitím moderných technických prostriedkov v tvorivom zámere a procese. Ľudová hudba v historickom rúchu je novým variantom oživovania hudobnej tradície a patrí čiastočne do oblasti ľudovej hudby, čiastočne do oblasti tradície umelej hudby a hudobnej praxe.
Ak sa Ladislav Burlas vo svojom referáte sústredil na chronológiu prístupu hudobných skladateľov k ľudovej piesni a hudbe, je samozrejmé, že rôzne spôsoby spracovania sa uplatňovali aj paralelne a tento trend sa postupom času rozširoval. Tu sa vrátime k často citovanému prehľadu spôsobov spracovania ľudovej piesne a hudby z roku 1964 od Pavla Tonkoviča. Hoci tu autor vychádzal z rozhlasovej praxe, jeho charakteristiky majú všeobecnú platnosť.
Prvým stupňom spracovania je prepis (transkripcia) originálu do notového písma. Ako príklad uvádza Tonkovič svoju Vrchársku náladu. Vyšším stupňom sú úpravy (aranžmán) – skladateľ zasahuje do jednej zo zložiek hudby (do melódie, rytmicko-metrickej zložky, harmónie, formy), alebo do viacerých súčasne, či do všetkých zložiek a stránok (agogika, tempo, dynamika, kolorit). Takouto úpravou je skladba Tibora Andrašovana Pod Ždiarskou vidlou. Štylizácie predstavujú taký spôsob úprav, pri ktorom skladateľ používa folklórny hudobný materiál iba v jeho substráte, len ako podklad. Zveličovaním, umocňovaním alebo zjednodušovaním jeho najtypickejších prvkov v jednotlivých zložkách a stránkach hudby dosahuje výraznejšiu dekoratívnosť a tým zvýšenie výrazu. Zásahy skladateľa sa týkajú všetkých zložiek a stránok folklórneho materiálu. Vzniká nový hudobný celok, ktorý je často iba ohlasom na pôvodný prejav. Ukážkou štylizácie je Svadobná hudba od Bartolomeja Urbanca. Najvyšším stupňom použitia folklórneho hudobného materiálu v tvorbe skladateľa sú kompozície – voľná tematická a motivická práca so základnými zložkami a stránkami hudobného folklóru v rámci idey, na ktorú sa tvorivý proces viaže svojím folklórnym materiálovým základom alebo len inšpiračným zámerom. Môže obsahovať aj čiastočné citácie, imitácie, štylizácie pôvodných folklórnych tém alebo motívov, no v rámci vlastnej tvorivej práce skladateľa. Ako príklad kompozície uvádza Pavol Tonkovič Dupák od Jána Cikkera.
V 70. rokoch sa odohrali dve udalosti, ktoré mali rozhodujúci vplyv na vývin spracovania ľudovej hudby na Slovensku. V roku 1970 sa konal prvý ročník súťaže rozhlasových nahrávok hudobného folklóru Prix de musique folklorique de Radio Bratislava, ktorá bola od roku 1971 medzinárodná. V súvislosti s týmto podujatím, ale aj so stúpajúcimi nárokmi na rozhlasové vysielanie vznikla potreba založenia nového profesionálneho hudobného telesa, ktoré by sa venovalo ľudovej hudbe. V rokoch 1960-1969 pôsobila v rozhlase Ľudová hudba Eugena Farkaša, v rokoch 1970-1975 Ľudová hudba Rinalda Oláha. V rozšírenom zložení tvorili tieto dve cigánske kapely súčasť Súboru ĽUT a Rozhlasového ľudového orchestra. Tieto obľúbené muziky s virtuóznymi hráčmi nedokázali splniť všetky požiadavky rozhlasovej dramaturgie, predovšetkým nároky na rôzne regionálne štýly hry. Tieto nedostatky sa ešte výraznejšie prejavili po vzniku súťaže Prix de musique folklorique de Radio Bratislava.
Text: Marián Minárik