Ak by sme chceli začať tou najdávnejšou históriou či vlastne prehistóriou ľudovej piesne, mohli by sme si položiť zdanlivo zložitú, no v skutočnosti celkom jednoduchú otázku - odkedy začali vznikať prvé úpravy ľudovej piesne? Odpoveď je celkom zrejmá – bolo to vtedy, keď vznikla prvá ľudová pieseň. Aj tá musela mať konkrétneho autora, ktorému väčšmi spontánne či väčšmi vedome prúdila z hlbín srdca, myšlienok a pocitov. To ďalšie je už obsiahnuté v školských poučkách a tvrdeniach, že ľudová pieseň je „kolektívnym výtvorom“ a odovzdáva sa „ústnym podaním z pokolenia na pokolenie“. Tým kolektívnym výtvorom sa totiž stala postupne, ako si ju ľudia spievali, každý na nej chcel niečo zlepšiť, pridať k nej čosi zo seba samého, ale úlohu tu zohrala aj nedokonalosť ľudskej pamäti. V najoptimálnejšom prípade mala pri odovzdávaní z pokolenia na pokolenie významnú úlohu pokora a striedmosť, v najhoršom sa tu prejavil väčšmi akýsi individuálny exhibicionizmus, ktorý viedol k úpadku ľudovej piesne. Jedno i druhé sa mohlo stať súčasťou tradície a jedno i druhé sa môže prejaviť i v prístupe hudobného skladateľa k ľudovej piesni.
Dnešný všeobecne uznávaný názor zberateľov folklóru, že nikdy nezapisujeme (perom či mikrofónom) ideálnu podobu ľudovej piesne, ale jej konkrétnu realizáciu, nebol vždy samozrejmosťou. Obrodenecká generácia hudobných skladateľov pokladala za nevyhnutnosť vtesnať ľudovú pieseň do dur-molového systému, chcela sa teoreticky i prakticky vyrovnať s modálnou stavbou s charakteristickými tónovými pomermi slovenských ľudových melódií. Milan Lichard zostavil prepracovaný a dôsledný systém, ako treba harmonizovať konkrétnu pieseň v konkrétnej stupnici. Dôraz kládol na striktnú formu harmonizovania, na mechanickú štruktúru. Pri vypracovaní svojho systému využíval aj zvukové záznamy Karola Antona Medveckého z roku 1901. V tomto duchu pristupovali k zápisom aj vydavatelia zbierky Slovenské spevy, ktorých prácu si inak veľmi ocenil Béla Bartók: „Je naozaj obdivuhodné, že ste dokázali celkom sami, bez akejkoľvek štátnej podpory, len vďaka diletantským zberom vydať takú krásnu zbierku, akú nemáme ani my Maďari, ani Chorváti…“ Lenže Bartókovi išlo o čím presnejšiu transkripciu piesne tak, ako ju počul od informátora, nesúhlasil s nijakými zásahmi, a práve preto sa jeho zbierka Slovenské ľudové piesne nakoniec nestala súčasťou Slovenských spevov, ako mal pôvodne v úmysle.
Hudobní skladatelia sa v tomto období sústreďovali na jednoduché spracovania tak, že akordicky harmonizovali strofický cantus firmus vo faktúre piesne so sprievodom klavíra alebo v štvorhlasnej zborovej faktúre. Nešlo im o prekomponovanie piesňovej predlohy, ale ani o jej hudobnú charakteristiku či zdôraznenie citového výrazu. Vznikali prvé venčeky, neskôr známe z obľúbených vreckových vydaní spevníkov Venček slovenských ľudových piesní. Z tohto úsilia sa neskôr zrodili rapsodické montáže. Ďalšia skladateľská generácia mala po obrodencoch k dispozícii bohatý materiál piesní a zborových úprav a vnímala ho ako výzvu na imitáciu štýlových a charakterových znakov ľudových piesní v kompozičnej praxi. Charakterizačné spracovanie už kládlo dôraz na hudobnú stránku a náladovosť i na vzťah hudby k textu. Individuálnou imitáciou charakteristických znakov a postupov ľudovej piesne a tanečných melódií sa vytváral národný hudobný štýl. Tak vznikol autorský štýl Mikuláša Moyzesa, charakterizovaný baladickosťou a východoslovenskou lyrickosťou, štýl Viliama Figuša-Bystrého, ktorý staval na trávnicovej a zbojníckej a valaskej lyrike a epike stredného Slovenska, i náročnejšia umelecká štylizácia Mikuláša Schneidera-Trnavského, postavená na romantickej lyrickosti.
Text: Marián Minárik