Filmová hudba
Filmová hudba
Bolo to konkrétne v košickom hoteli Schalkház 19. decembra 1896. Ďalšie dve prezentácie sa udiali v Bratislave o týždeň neskôr, 26. 12. – v Palugyaovom hoteli „Zelený strom“ a v hoteli „Kráľ Uhorska“, obidvoch stojacich na mieste dnešného Carltonu.
Prvé regulérne kino – Bioskop – bolo otvorené v Bratislave v septembri 1905, a ešte do vypuknutia 1. svetovej vojny vzniklo na Slovensku podobných priestorov asi štyridsať.
Jeho potrebám a vymoženostiam sa veľmi rýchlo prispôsobila väčšina slovenských kín. Živé muzicírovanie v nich zaniklo, a už čoskoro sa sme sa aj na Slovensku dočkali pôvodného ozvučeného filmu s preň vopred a „na mieru“ komponovanou hudbou.
Prvým riadnym zvukovým a inštitucionálne „doma“ pripraveným slovenským celovečerným filmom sa teda stáva Zem spieva, ktorá je dielom výtvarníka, fotografa, hudobníka, filmového režiséra, kameramana a hudobného vedca Karola Plicku.
Hraný životopis Milan Rastislav Štefánik (1935) s účasťou slovenských hercov režíroval Jan Sviták, vysoko cenenú partitúru k nemu
dodal iba 29-ročný Alexander Moyzes. Zaujímavým faktom, každopádne, je, že až v tomto prípade ide o prvú filmovú hudbu slovenského
skladateľa k riadnemu celovečernému hranému zvukovému filmu.
Časť z nej bola neskôr využitá aj v slávnej autorovej suite Dolu Váhom.
Po ukončení 2. svetovej vojny, v auguste 1945 nadobúda platnosť dekrét
o znárodnení kinematografie, podpísaný prezidentom Benešom,
a platný až do polovice 90. rokov.
Veľká časť znalcov danej problematiky považuje, obdobie 60. rokov medzi
najpozoruhodnejšie v celej histórii slovenskej filmovej hudby,
resp. - podľa slov Juraja Lexmanna - za obdobie hľadania nových, špecificky
filmových výrazových prostriedkov i nových realizačných poetík, k čomu sa mnohí
režiséri snažili využiť práve hudbu.
Popredné umelecké osobnosti boli v tomto období prenasledované rôznymi
zákazmi a príkazmi, viacerí tvorcovia odišli do zahraničia, mnohé diela
dostali zákaz verejnej prezentácie, s označením, že sú antisocialistické, revizionistické, protiľudové, nemravné,
morbídne, zasiahnuté liberalizmom, skepsou, náboženstvom.
Po novembri 1989, resp. na prelome tisícročí, prestávajú byť pre slovenský
hraný film nedostupné niektoré dovtedy cenzúrou kontrolované témy, a naopak, stúpa počet príbehov, zaznamenávajúce život v bývalom totalitnom režime.